Bazilika svätého Jána v Lateráne
| Bazilika svätého Jána v Lateráne (Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne) | |
| Arcibasilica del Santissimo Salvatore e Santi Giovanni Battista ed Evangelista in Laterano, Omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput | |
| bazilika maior | |
 | |
| Patrocínium: sv. Ján Krstiteľ, sv. Ján Evanjelista | |
| Štát |  Vatikán
|
|---|---|
 Taliansko
| |
| Región | Lazio |
| Mesto | Rím |
| Náboženstvo | Kresťanstvo |
| - cirkev | Rímskokatolícka |
| Adresa | Piazza di San Giovanni in Laterano |
| - súradnice | 41°53′09″S 12°30′22″V / 41,885833°S 12,506111°V |
| Dĺžka | 140 m |
| Šírka | 140 m |
| - hlavnej lode | 65 m |
| Ďalšie údaje | |
| - počet veží | 0 |
| Architekt | Domenico Fontana, Francesco Borromini, Alessandro Galilei |
| Štýl | Barok |
| Výstavba | 4. storočie |
| Dátum | |
| - posvätenia | 9. november |
| Správa | Svätá stolica |
  Poloha kostola na mape Talianska
| |
 Poloha v rámci Ríma (interaktívna mapa)
| |
| Wikimedia Commons: San Giovanni in Laterano (Rome) | |
| Webová stránka: Oficiálna stránka baziliky | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Bazilika svätého Jána v Lateráne alebo Lateránska bazilika (tal. Arcibasilica Papale di San Giovanni in Laterano, lat. Omnium urbis et orbis ecclesiarum mater et caput, t. j. Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta, oficiálne Arcibasilica del Santissimo Salvatore e Santi Giovanni Battista ed Evangelista in Laterano, t. j. Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne)[1] je baroková sakrálna stavba v hlavnom meste Talianska Ríme, exteritoriálna súčasť štátu Vatikán. Je jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským kostolom – katedrálou (sídelným kostolom pápeža ako rímskeho biskupa), ako aj jedným zo siedmich pútnických kostolov v Ríme. Napriek tomu, že všeobecne sa za duchovné centrum rímskokatolíckej cirkvi považuje Bazilika svätého Petra, je Lateránska bazilika hierarchicky najvyššie postaveným chrámom katolíkov.
Stavebné dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Podobne ako stavebné dejiny viacerých rímskych kostolov sú aj v prípade Lateránskej baziliky zložité a zaujímavé zároveň. Dnešná bazilika prešla od svojho vzniku mnohými stavebnými prestavbami, ktoré úplne zakryli jej pôvodnú antickú a ranostredovekú podobu. Konečnej podoby sa dočkala v 17. a 18. storočí, ktoré jej dodali dnešný barokový vzhľad.
Názov baziliky je odvodený od mena pôvodných majiteľov tunajšieho územia – rodiny Laterani, ktorí tu už v staroveku obývali palác. Jeden z členov rodiny, P. Sextius Lateranus sa v roku 366 pred Kr. stal konzulom.
Konštantínovská bazilika
[upraviť | upraviť zdroj]
Na tomto území dal o niekoľko storočí neskôr postaviť chrám zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi (Basilica Salvatoris), prvý kresťanský cisár Konštantín I. Išlo o votívny chrám za cisárovo víťazstvo v bitke pri Mulvijskom moste v roku 312. Keď v nasledujúcom roku Konštantín vydal Milánsky edikt zaručujúci v ríši náboženskú rovnoprávnosť dozrel čas pre vybudovanie stavby, ktorá by symbolizovala novú epochu v dejinách impéria. Vzhľadom na to, že Rímu stále dominovalo pohanské prostredie s antickými chrámami, hľadal vhodné prostredie, mimo hlavného centra ale napriek tomu vnútri mestských hradieb. Voľba padla na Laterán, oblasť záhrad a víl. Na mieste zvolenom pre baziliku sa rozkladali niekdajšie kasárne, sídlo cisárskej jazdeckej gardy, postavené ešte za cisára Septimia Severa v rokoch 193 – 197.
| Historické centrum Ríma s antickými pamiatkami a budovy patriace Svätej stolici* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
| Štát | Taliansko Vatikán
|
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | i, ii, iii, iv, vi |
| Identifikačné č. | 91 |
| Región** | Európa a Severná Amerika |
| História zápisu | |
| Zápis | 1980 (4. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Existujúce stavby na tomto pozemku dal cisár zrovnať so zemou no niektoré časti budov využil na stavbu základov. Pôvodná úroveň Konštantínovej baziliky leží iba tridsať centimetrov pod dnešnou dlažbou. Vzhľad tejto baziliky nie je celkom známy; predpokladá sa, že išlo o päťloďovú stavbu s polkruhovou apsidou. Konštantín ju dal bohato vyzdobiť zlatom a drahými kameňmi. Po celej šírke bolo pred ňou ako miesto pre rozjímanie vybudované štvorcové átrium.
V takejto podobe stavba vydržala do druhej polovice nasledujúceho storočia. Niekedy medzi rokmi 461 – 468 boli na príkaz pápeža Hilaria k bazilike pristavané tri oratóriá zasvätené Jánovi Krstiteľovi, Jánovi Evanjelistovi a svätému Krížu (dnes stoja iba prvé dve).
Za pontifikátu Gregora I. Veľkého (590 – 604) dostala bazilika svoje dnešné pomenovanie; od tohto času sa k pôvodnému zasväteniu (Najsvätenejšieho Spasiteľa) pridáva dedikácia obom svätým Jánom.
Ranokresťanskej bazilike sa nevyhýbali ani pohromy. Ešte v roku 455 obsadili Rím Vandali a ulúpili množstvo vzácnych liturgických predmetov. Ich rabovaniu neunikla ani Lateránska bazilika. Na konci 9. storočia ju postihlo silné zemetrasenie, vplyvom ktorého sa prevalil strop centrálnej lode. Chrám z veľkej časti prestavali zachovajúc pritom pôvodné základy. Začiatkom 12. storočia sa zasa pod úderom blesku odtrhli zvony, ktoré so sebou strhli časť bočnej steny. V druhej polovici 12. storočia dostala bazilika nové priečelie. V roku 1308 stavba vyhorela.
Významné zmeny v architektúre baziliky nastali v dobe pápežov Mikuláša III. (1277 – 1280) a Mikuláša IV. (1288 – 1292), kedy bol prestavaný interiér chrámu. Vtedy vznikla mozaiková výzdoba v apside (dielo Jacopa Torritiho) s námetom oslavy druhého Kristovho príchodu.
Temné obdobie baziliky nastalo počas tzv. avignonského zajatia pápežov (1308 – 1378) kedy ostala opustená a chátrala. Na jej vzhľade sa nepriaznivo podpísalo niekoľko požiarov a zemetrasení. S definitívnym návratom pápežov do Ríma po skončení veľkej západnej schizmy sa začalo i s opravou baziliky. Už za pontifikátu prvého z nich Martina V. (1417 – 1431) nastalo nové obdobie rozkvetu. Pápež povolal maliara Gentileho da Fabriana a poveril ho freskovou výzdobou celej baziliky. Po Gentileho smrti v roku 1427 v práci pokračoval Antonio di Puccio Pisano, zvaný Pisanello. Fresková výzdoba vytvorená týmito dvoma umelcami sa však nezachovala.
Renesančná prestavba
[upraviť | upraviť zdroj]Za Eugena IV. (1431 – 1447), významného renesančného pontifika, stratila bazilika definitívne svoju konštantínovskú podobu: stĺpy boli obstavané tehlovými podperami a pôvodne priamy architráv nahradil sled polkruhovo zakončených arkád.
Významné stavebné akcie, ktorých výsledkom je dnešná podoba baziliky prebehli v druhej polovici 16. storočia. Prvou bolo vytvorenie dreveného zlateného stropu v hlavnej lodi za pápeža Pia IV. (1559 – 1565). Ešte významnejšou bolo dotvorenie priečelia baziliky a nový vzhľad jej bezprostredného okolia za Sixta V. (1585 – 1590). Pápež, ktorý z Petrovho stolca vládol iba päť rokov, zanechal v Ríme nezmazateľné dedičstvo. Za jeho pontifikátu prišlo k veľkej prestavbe mesta. Čoskoro po svojom zvolení dal zbúrať chátrajúce budovy pápežského sídla pri Lateránskej bazilike a poveril pápežského architekta Domenica Fontanu stavebnými úpravami chrámu. Fontanovým dielom je vestibul, dvojposchodová arkádová prístavba (tzv. Sixtova lodžia) k severnej postrannej lodi otvorená do dnešného námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Výstavbou ďalšej významnej budovy situovanej oproti bazilike – tzv. Svätých schodov (Scala Santa), ukrývajúcich schodisko z Pilátovho paláca v Jeruzaleme, dal Fontana okolitému priestoru nové, proporcionálne usporiadanie. Do centra takto vzniknutého námestia Fontana osadil egyptský obelisk.[2]
Pri príležitosti Svätého roku 1600 dal Klement VIII. (1592 – 1605) zrekonštruovať priečnu loď baziliky. Z tohto obdobia pochádza cyklus manieristických fresiek od Giuseppe Cesariho a monumentálny oltár Najsvätejšej sviatosti v priečnej lodi baziliky, dielo Piera Paola Olivieriho, s pozlátenými bronzovými stĺpmi pochádzajúcimi pôvodne z Jupiterovho chrámu na Kapitole.
Baroková prestavba
[upraviť | upraviť zdroj]Rozhodujúca stavebná úprava, ktorej výsledkom je dnešná stavba, prebehla v roku 1650, kedy na príkaz pápeža Inocenta X. architekt Francesco Borromini Konštantínovu baziliku prestaval na barokový chrám.
V rokoch 1733 – 1736 pripojil florentský architekt Alessandro Galilei monumentálne hlavné priečelie, vytvárajúce dodnes nezameniteľný vzhľad stavby a ktoré svojím kolosálnym usporiadaním patrí k vrcholom neskorobarokového staviteľstva v Ríme. Podľa niektorých znalcov ako predloha Galileimu slúžilo Madernovo priečelie svätopeterskej baziliky.
Poslednou stavebnou úpravou Lateránskej baziliky bola prestavba apsidy za pápeža Leva XIII. v roku 1878. Aby pápež uľahčil vysviacky kňazov a liturgické obrady dal strhnúť pôvodnú apsidu a nahradiť ju novou, dlhšou. Vzácnu mozaikovú výzdobu z konca 13. storočia zložili a po postavení novej apsidy vrátili na pôvodné miesto.
Prehliadka baziliky
[upraviť | upraviť zdroj]Bazilika svätého Jána v Lateráne svojím impozantným vzhľadom dotvára priestor, ktorý bol viac ako tisíc rokov – od čias Konštantína I. až do druhej polovice 14. storočia – pápežskou rezidenciou.
Exteriér
[upraviť | upraviť zdroj]Návštevníka pri zhliadnutí baziliky ohromí jeho monumentálne hlavné klasicizujúce priečelie, otvorené do námestia Piazza di Porta Laterano, od florentského architekta Alessandra Galileiho z rokov 1733 – 1736. Výsledné dielo patrí k vrcholom neskorobarokého staviteľstva v Ríme. Obrovské pilastre a stĺpy členia fasádu na päť polí, z ktorých prostredné vystupuje z hmoty stavby ako rizalit do popredia. Atika zdobená balustrádou, korunovaná galériou trinástich sôch (spolu s Ježišom Kristom a oboma svätými Jánami sú tu umiestnené sochy svätcov a významných učiteľov cirkvi) a v rizalitovej časti zavŕšená mohutným tympanónom, tvorí horné zakončenie. Nápis na atike priečelia pripomína zadávateľa prestavby, pápeža Klementa XII: CLEMENS XII PONT MAX ANNO V CHRISTO SALVATORI IN HON SS IOAN BAPT ET EVANG.
Reliéfy na priečelí
Za hlavným členením nasleduje druhá vrstva – dvojpodlažná stĺpová architektúra, ktorá vystupuje do popredia iba nad hlavným portálom a nesie balkón pápežskej benediktínskej lodžie.
Severným priečelím je bazilika otvorená do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Dvojpodlažná Sixtova lodžia, pristavaná v rokoch 1586 – 1589 Domenicom Fontanom je tvorená arkádovou architektúrou s maľbami vo vnútornom priestore. V portiku stojí bronzová socha francúzskeho kráľa Henricha IV., dielo francúzskeho sochára Nicolasa Cordiera z roku 1608. V súvislosti s týmto, pôvodne protestantským panovníkom, je zaujímavosťou, že vďaka jeho štedrým príspevkom pápežskej kúrii, sú od 17. storočia všetci vládcovia Francúzska (králi i prezidenti) čestnými kanovníkmi Lateránskej baziliky.
Pod balustrádou korunujúcou priečelie sa vinie nápis s datovaním, pripomínajúci osobu pápeža Sixta V., za pontifikátu ktorého prišlo k prestavbe priečelia: SIXTUS PP V AD BENEDICTIONES EXTRUXIT MDLXXXVI.
Interiér
[upraviť | upraviť zdroj]
Cez priečny transept a hlavný vchod, ktorého bronzové dvere pochádzajú z antickej senátnej budovy zvanej Curia Iulia (na súčasné miesto boli umiestnené v roku 1660 za Alexandra VII.), sa vstupuje do interiéru päťloďovej baziliky. Jeho dnešná podoba je výsledkom barokovej prestavby, ktorú pri príležitosti jubilejného roku 1650 realizoval taliansky architekt švajčiarskeho pôvodu Francesco Borromini na príkaz pápeža Inocenta X. Borromini sa pri prestavbe dostal do neľahkej situácie; podľa zadania mal vytvoriť nový sakrálny priestor s maximálne možným zachovaním existujúceho pôdorysu a konštrukcie stavby.
Pôvodných štrnásť arkád prostrednej lode zredukoval na päť, ktoré vyklenul medzi obrovskými kolosálnymi pilastrami s piliermi a nad ktorými umiestnil okná presvetľujúce interiér. K bočným lodiam pripojil kaplnky, ktoré baziliku pôdorysne rozšírili.
Do časti muriva medzi stĺpmi zakomponoval výklenky, do ktorých medzi rokmi 1703 – 1719 pribudli kolosálne sochy dvanástich apoštolov. Ich autormi sú významní barokoví sochári, napr. Camillo Rusconi, Guiseppe Mazzuoli, Lorenzo Ottoni, Pierre Le Gros či Pierre-Étienne Monnot.
Sochy apoštolov v hlavnej lodi
Priestor nad výklenkami korunujú štukové reliéfy s výjavmi zo Starého i Nového zákona a maľované medailóny starozákonných prorokov.
Skutočne veľkolepým a monumentálnym vrchným ukončením interiéru hlavnej lode je drevený kazetový pozlátený strop, vytvorený za pápeža Pia IV., ktorý sa oproti jemne profilovanej a ladne pôsobiacej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jeho zachovanie v pôvodnej podobe dal Inocent X. Borominimu ako podmienku. Jednotlivé kazety stropu obsahujú reliéfne stvárnené erby pápežov – stavebníkov baziliky a pápežské insígnie.
K bočným lodiam je pripojených rad postranných kaplniek. V južnej lodi sú to rodinná kaplnka Corsiniovcov (Capella Corsini) s hrobkou pápeža Klementa XII. a kaplnka rodu Colonnovcov (Capella Colonna). Zo severnej lode sa vstupuje do Krížovej kaplnky (Capella del crocifisso) a kaplnky rodu Torlonia (Capella Torlonia).
Jedným z najvýznamnejších diel interiérovej výzdoby je pápežský oltár v apside baziliky. Ukrýva drevenú oltárnu menzu, pri ktorej podľa legendy slúžili omše už prví rímski biskupi. Nad ňou sa dvíha mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami. Pred oltárom sa nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma. Náhrobok pochádzajúci z obdobia okolo roku 1443 je dielom málo známeho renesančného sochára, činného najmä vo Florencii, Simone di Giovanni Ghiniho.
Pápežské hrobky
[upraviť | upraviť zdroj]
Lateránska bazilika sa stala miestom posledného odpočinku viacerých pontifikov. Do katastrofálneho požiaru v roku 1308 tu bolo pochovaných dvanásť pápežov; ich hrobky však boli následkom požiaru zničené. Išlo o pápežov Jána X., Agapeta II., Jána XII., Paschala II., Kalixta II., Honoria II., Celestína II., Lucia II., Anastázia IV., Klementa III., Celestína III. a Inocenta IV.
V súčasnosti je v bazilike šesť pápežských náhrobkov: Alexandra III., Sergia IV., Klementa XII., Martina V., Inocenta III. a Leva XIII.
Lateránska bazilika a svätý Ján Nepomucký
[upraviť | upraviť zdroj]Lateránska bazilika má špecifický, duchovný význam pre český národ. 19. marca 1729 tu bol totiž kanonizačnou bulou Christus Dominus pápežom Benediktom XIII. vyhlásený sa svätého český národný patrón Ján Nepomucký. Týmto aktom, ktorého pripomienkou je pamätná tabuľa v priechode do krížovej chodby, sa skončil kanonizačný proces, trvajúci od roku 1722.
Baptistérium San Giovanni in Fonte
[upraviť | upraviť zdroj]Architektonickou súčasťou baziliky je Lateránske baptistérium (Battistero lateranense, ofic. Battistero San Giovanni in Fonte). Pôvodne kruhovú stavbu dal v 4. storočí postaviť Konštantín I. na počesť svätého Jána Krstiteľa. Stavba vyrástla nad nymfeom antického paláca rodiny Laterani.
V nasledujúcom storočí (v roku 432) za pápeža Sixta III. však konštantínovskú stavbu nahradila dnešná budova na osemuholníkovom pôdoryse. V tejto podobe sa baptistérium (krstiaci kostol) stalo vzorom pre nepreberné množstvo ďalších stavieb podobného druhu po celom Taliansku.
Interiér dnešnej stavby je z prevažnej časti výsledkom barokovej prestavby v 17. storočí. Fresková výzdoba so scénami zachytávajúcimi výjavy z Konštantínovho života je dielom barokového umelca Andreu Sacchiho a jeho umeleckej dielne. Po obvode tamburu sú maľby s námetom života Jána Krstiteľa, vrchol uzatvára biela holubica na pozadí slnečných lúčov, symbol Ducha svätého.
Dominantným architektonickým prvkom interiéru je mohutný osemuholníkový architráv spočívajúci na ôsmich porfýrových stĺpoch s korintskými hlavicami, pochádzajúcich z paláca Konštantínovej manželky Fausty. Po obvode architrávu sa nachádza oslavný umelecký nápis velebiaci krst. V strede miestnosti za balustrádovou ohradou stojí antická krstiteľnica zo zeleného bazaltu doplnená v rokoch 1677 – 1678 bronzovým nadstavcom.
Okolie baziliky
[upraviť | upraviť zdroj]Bazilika sa svojimi dvoma priečelia otvára do dvoch rímskych námestí: na východe hlavným priečelím do Piazza di Porta Laterano a na severe Fontanovou prístavbou do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano.
Námestiu Piazza di Porta Laterano dominuje monumentálne súsošie sv. Františka z Assisi z roku 1927. František dvíha ruky smerom k bazilike a k Lateránu čo má byť pripomienkou jeho stretnutia s pápežom Inocentom III. Stretnutiu predchádzal pápežov sen so sv. Františkom zachraňujúcim cirkev, ktorú vo sne predstavovala rúcajúca sa Lateránska bazilika, v tom čase hlavný pápežský chrám.
Egyptský obelisk
[upraviť | upraviť zdroj]
Námestiu, ktoré dostalo dnešný proporčný vzhľad zásluhou Domenica Fontanu koncom 16. storočia, dominuje egyptský obelisk (tal. Obelisco Lateranense) pochádzajúci z rímskeho Cirku Maximu, kam bol dovezený v roku 357 za vlády cisára Constantinus II. z Amónovho chrámu v Karnaku. So svojou výškou 32,18 metra (s podstavcom a krížom na vrchole dosahuje výšku 45,7 metra) je najvyšším monolitickým obeliskom na svete. Na terajšie miesto bol vztýčený podľa projektu Domenica Fontanu v roku 1588.[2][3][4]
Lateránsky palác
[upraviť | upraviť zdroj]Zo severnej strany sa k stavbe Lateránskej baziliky pripája Lateránsky palác, niekdajšie sídlo pápežov. Keď sa v roku 1377 sa pápežské sídlo presťahovalo do dnešného Apoštolského paláca vo Vatikáne Lateránsky palác stratil svoj význam. Dnes v paláci sídli správa rímskeho biskupstva.
Sväté schody
[upraviť | upraviť zdroj]Priestor námestia Piazza di San Giovanni in Laterano zo severovýchodnej strany uzatvára budova Svätých schodov so schodiskom, po ktorom údajne kráčal Ježiš Kristus v Pilátovom jeruzalemskom paláci.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bazilika svätého Jána v Lateráne
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Basilica papale [online]. [Cit. 2008-08-07]. Dostupné online. (po taliansky)
- ↑ a b Fanny Davenport, Rogers MacVeagh, Fountains of papal Rome. C. Scribner's sons, 1915, p.156ff.
- ↑ [1] Archivované 2013-11-09 na Wayback Machine Saudi Aramco WorldA Forest of Obelisks. March/April 1979, pp. 28 – 32]. Nb:Describes several contemporary restorations.
- ↑ PBS:NOVA:A World of Obelisks-Rome
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
- J. Pijoan, Dejiny umenia 7, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0122-7
- M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
- M. Kitson, Barok a rokoko, Pallas, Bratislava, 1972
- http://www.radiovaticana.cz/
- www.knazi.sk Archivované 2010-09-05 na Wayback Machine
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Basilica of St. John Lateran na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Basilica di San Giovanni in Laterano na talianskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).